.







kllklkk kllklkk kllklkk kllklkk kllklkk

I don´t know why.... BUT

15. července 2010 v 13:37 | Yuki Tenshi |  My diary
Som pevne rozhodnutá že sa nevzdám. Leze mi na nervy ako ma všetci podceňujú. Viem len to že keď sa zdám tak už nikdy to nebude ako pretím.
Ja viem asi netušíte o čom točím. Ale mám strašnú chuť sa vykecať a blog je na to asi najlepší. Viete môj život je dosť zložitý a stále mám pocit že utekám ale pritom viem že je to zbytočné. Utekám pred pravdou že ja som ja a nikdy už nezmením to čo sa stalo.
Pravda je taká že milujem svoju samotu ale niečo v nutrí my vraví že to nie je správne. Preto sa snažím stýkať s ľuďmi i keď sa my nechce. Keď som mala 13 tak som sa zmenila. Ale našťastie si to skoro nikto nevšimol. Od tej doby prešli 4 roky a ja sa stále bojím že sa všetko zlé    vráti. Kludne my povedzte že ma chápete ale pravda je taká že ja sa nedám pochopiť. Hrám sa už pár
gfhgfdhd

rokov na niečo čím nie som lebo viem že keby som bola úprimná tak ma veľa ľudí bude nenávidieť . A ja nemám chuť byť nenávidená za úprimnosť. Vždy sa mi hovorilo že buď úprimná, otvorená a sama sebou.
Ale teraz neviem či som to ja keď som s ľuďmi alebo sama. Niekedy cez tento rok keď som bola prví krát mimo mojich kamarátov som si uvedomila že vlastne keby som sa niektorým z nich neozvala tak na mňa zabudnú.
Bohužiaľ ja sa veľmi ťažko viem skamarátiť lebo mám vlastný názor a zásady s ktorými nie som ochotná prestať. Preto som rada že aspoň so základky mám ľudí korím na mne záleží. Ale takých je len pár. Keby nebolo Facebooku tak sa ani nestretneme. A na strednej škole? Mno dá sa povedať že verím iba jednému človeku. Ale veriť a byť otvorená je rozdiel. Niekedy to síce vyzerá že som zlá herečka ale to čo človek nespomenie nedokáže ani zle zahrať.
Ale asi som si uvedomila že je to zbytočné. Tým že sa niekedy hrám na idiota ma ľudia podceňujú.
Je pravda že som antitalent. Neviem skoro nič urobiť poriadne. Ale vždy v nutrí sa dostanem do akéhosi pokušenia ktoré my vraví že keď sa zdáš je to ako keby si už povedala stop a môžete ma dať do truhly. Nechcem sa zdať Ale vedšinov nemám na výber. Vždy keď my niečo nejde tak s tým bojujem asi dvojnásobok ako ostatný. Často sa my stáva že sa chcem vzdať lebo to považujem za zbytočnosť pokračovať keď viem že je my to nanič. Však môže ma zajtra zraziť auto a snaha bude zbytočná. Ale ja nie som typ človeka ktorému roby dobre že sa na neho dívajú s hora. I keď to tak nevyzerá. Pravda je taká že je jedno či ide o učenie( Nemyslím školu) alebo o ľudí. Proste sa zdám a je koniec
ale potom sa pozriem naspäť a nechcem to premeškať. Vsadím sa že ste asi tomuto nepochopili ale hlavné je že ja tomu chápem ja. Mne je v skutočnosti jedno čo v živote dosiahnem aj tak viem že raz to skončí. Chcem len ísť ďalej a dúfať že jedného dna budem naozaj sama sebou.
A že jedná stých mojich charakterov raz zvíťazí. Nechcem byť ako ostatný a preto i keď sa my niečo nepáči nepoviem to lebo sa my nepáči 90% vecí na tomto svete. A najviac sa my nepáči ako sa sa správajú ľudia. ( Česť výnimkám) . Ale to je troška iná kapitola....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama