.







kllklkk kllklkk kllklkk kllklkk kllklkk

Keď sa nedá pomôcť

6. května 2011 v 19:55 | Yuki Tenshi |  My diary
Toto čo sem píšem je dvôverné ale ja sa proste musím vyrozprávať. Ide o moju spolužiačku a je to troška trápne a stupidne. Keď som bola malá nikdy som sa nikomu nezdvoverovala s problemamy. Bála som sa dokonca svoje pocity písať do dennika. Až v druhom stupny som pochopila že ten strach prúdil s nedvovery k ľudom. Doteraz verým len 2 ľudom ale i napriek tomu im všetko nevravím lebo neviem ani ako. Niesom moc dobrá vo vyjadrovaný svojich pocitov a o tom prečo je to tak.
Naopak na mňa sa valila sprška tajomstiev so všetkych strán. Po nejakom čase my ľudia začali dvoverovať a vravievať tajomstvá. A i keď to bola úplna hovadina tak som to nepovedala. Bolo to preto lebo nechcem aby ľudia boli ako som ja. Som velka zahada sama pre seba. Ale i naprek tomu som presvedčená o jednom. Som empatická a keď vidím na niekom

trápenie a nechce my to povedať tak vydím samú seba. Je to taký ironický, opovrhujúci pohlad v ktorov vydím niečo čo neviem opísať slovom.
Presne takýto pohlad má jedna moja kamarátka. Nie sme si moc blízke vlastne je to viac menej len spolužiačka a nie nejaka kamarátka za ktorú by som položila ruku do ohňa. Je troška povrchná a Egoisticka ale je sama sebov a nehrá sa niečo len aby bola oblúbená a možno preto mám s jej premeny taký stiesnený pocit.
Niečo sa s nou stalo a ja neviem čo. To že my dáva nejasné sygnaly očamy a nepovie to narovinu ma privádza do šialenstva. A právedneska som jej napísala o tom že ako sa zmenila. Okrem toho že prestala chodiť do školy všetkých obvinuje so svojho neštastia ( Naštastie ja a jedno dievča s triedy vynechala :D /ja viem smiech nie je na mieste/). Na ćo my asi po hodine dopisovania a ohováračiek na všetky strany čo som sa snažila vyčistiť povedala len " ja viem, zmenila som sa"
Ale v mojej hlave sa stále ozíva otázka: Ak to vieš prečo to nezmeníš....
Ja viem že by ma to nemalo trápiť ale trápy.... A tu sa dostavam k veci. Túto svoju vlastnosť na sebe neznášam keď som bezmocná pomôcť. Jedna čast mysle vraví " nie je to tvoj problém však any nie ste kamarátky" Ale druhá časť my vraví opak.

Ja proste som zmetená a unavená s ludí. Ale pritom je pravda že bez ludí som neštasná. A toto je tá zahada mna samej. Stále žijem povrchnim životom ale keď vypnem od sveta ( napr v MHD so sluhadkamy na ušiach). Rozmýšlam. A vtedy sa nejaka moja casť búry voči tej realnej časty ktorú ukazujem. Už boly chvílky keď som chcela sa niekoho opítať čo sa to so mnov niekedy deje ale vźdy si to rozmyslím lebo viem že sa to nezmený.
Ako vravý nadpis Keď sa nedá pomôcť. Rada by som si najprv pomohla ja sama. A je to troška sebecké lebo jediný svovod prečo ľudom pomáham a vytváram si u nich dvôveru je tá že chcem byť štasna ja sama. Ak sa ludia okola mňa smeju smejem sa aj ja ale nie nahlas. Je to taký pocit štastia a nie normalny smiech.
Bože je toho tolko asi si založím denniček a tam si tieto uvahy budem písať :D ANO rozhodla som sa založim si denniček :D ( mno ako sa poznam o polroka doň prestanem písať :)
Tak zatial sa lúčim :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama